Panovníčka sa inšpirovala európskymi krajinami ako Francúzsko a Švédsko,
ktoré vydaním papierových peňazí riešili hospodárske a politické
problémy. Obe krajiny mali rovnako ako aj Rakúsko problém s nedostatkom
vzácnych kovov. Na území Rakúska v tom čase popri dukátoch, toliaroch a
rôznych iných minciach Mária Terézia zaviedla razbu medených grajciarov.
Ich číselne vyjadrená hodnota bola vyššia ako hodnota kovu v nich. V
tomto období ako peniaze používali aj robotnícke známky, či značky. Za
prácu sa platilo aj na základe tzv. rovášu.
Potreba vydania papierových peňazí bola vynútená aj neustále sa
zvyšujúcimi výdavkami na vedenie vojen, predovšetkým s Pruskom.
Bankocetle s nápisom Wiener-Stadt-Banco-Zettel vydávala banka do roku
1806. Ich názov pochádzal z talianskeho výrazu pre banku (banco) a
nemeckého označenia listu či cedule (zettel).
Ich hodnotová skladba 1, 5, 10, 25, 50 a 100 zlatých prezrádza, že
pôvodne nemali slúžiť na bežné platby, ale len na transakcie majetných
ľudí. Platidlo 5 zlatých totiž zodpovedalo približným mesačným životným
nákladom štvorčlennej rodiny a jeden z neskorších nominálov 1000 zlatých
zodpovedal minciam s hmotnosťou 14 kilogramov.
V roku 1800 dosiahol obeh bankocetlí 141 miliónov zlatých. Zhotovila ich
viedenská dvorná tlačiareň a potlačené boli iba z jednej strany
čiernotlačou na ručnom papieri s vodotlačou. Ich formát bol na výšku,
číslované boli ručne, každá bola podpísaná tromi tlačenými podpismi a
vlastnoručným podpisom povereného úradníka. V ľavom hornom rohu bola do
papiera vyrazená pečať dvornej deputácie, v pravom rohu bol znak Viedne.
Na papierovkách sa zobrazovala ich nominálna hodnota. Ich falšovanie
mali sťažiť tzv. suché pečate, vodoznak a premenlivý sklon písma.
Falšovanie bolo trestané kruto. Usvedčený páchateľ mal dostať 25 rán
palicou, na tvár mu bolo vypálené znamenie kolesa a šibenice a mal byť
doživotne uväznený. Neskôr bol trest sprísnený na trest smrti obesením.
Originály prvej emisie sa nezachovali, k dispozícii sú iba vzory z
príloh k vyhláške o vydaní. Bankocetle boli o 20 milimetrov kratšie ako
vzory, pretože spodná časť bankovky bola po zaplatení hotovosti v
pokladni odrezaná ako doklad o jej vydaní.
Na financovanie koaličných vojen boli v rokoch 1784 a 1796 vydané ďalšie
dve emisie bankocetlí. Emisia z roku 1796 už v obehu celkom zastúpila
strieborné mince, ktoré sa v tom čase takmer prestali raziť a zmizli z
obehu. Bankocetle preto dostali nútený obeh. V dôsledku dlhých vojen sa v
druhej polovici 90. rokov 18. storočia rozbehla inflácia. Nasledovala v
rokoch 1800 a 1806 5. a 6. emisia bankocetlí.
Po obsadení Viedne napoleonskými vojakmi roku 1805 obsadili aj
dominikánsky kláštor, kde sa Francúzi zmocnili aj pomôcok na tlač
bankocetlí. Od originálov sa líšili iba modrastým odtieňom papiera.
Falšovanie sa zastavilo sobášom Napoleona s rakúskou princeznou Máriou
Lujzou v roku 1810. Silná inflácia a existujúci štátny dlh boli
základnými predpokladmi peňažnej reformy uskutočnenej v roku 1811,
pričom došlo k výraznej devalvácii rakúskej papierovej meny-bankocetlí.
Vývoj menového systému v 18. storočí sa už nevedel zaobísť bez
papierových bankoviek, ktoré sa stali súčasťou obeživa popri kovových
minciach. Papierové peniaze, okrem toho, že boli nositeľmi vyšších
hodnôt, poskytovali viac priestoru k interpretácii informácií smerom k
spoločnosti, formou symbolov a hesiel. Boli to premyslene komponované
obrazy so symbolmi bohatstva, obchodu a hospodárstva, ktorých nositeľmi
boli postavy, predovšetkým anonymných žien.